chcem byť slobodná ako nespútaný vietor...

Buď už konečne ticho! 1

2. března 2011 v 8:47 | Billie Martnes |  Buď už konečne ticho!
S hundraním, za ktoré som vďačil nevyspatosti z minulej noci, som vyliezol z postele. Pomaly som sa postavil, nechcel som,a by sa mi zatočila hlava, ale na moje nešťastie sa mi naozaj zatočila a ja som s bolestným zaúpením vykročil dozadu namiesto dopredu a narazil tak do postele.
"Au! Do riti!" zahrešil som, pretože to bolelo ako sviňa.
"Hmh..." ozvalo s aza mnou zamrmlanie a ja som počul šušťanie paplóna.
Otočil som sa a so zdesením zistil, že včerajšiu noc som nezažil sám. Ale to, samozrejme, nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo to, že som si vôbec nič nepamätal, ani ako som sa dostal domov a do postele, ako sa volá a koľko má rokov.
"Ian?" zašepkala.
Och nie...
"Ian tu nie je..." povedal som a chcel odísť, ale to dievča sa vyhrabalo z postele s paplónom, omotaným okolo tela.
"Amanda?" povedal som zdese.
Och nie...
Pozeral som sa na ňu a snažil sa spomenúť si, ako sa mi do postele dostala moja susedka z prvého poschodia.
"Ty si nič nepamätáš?" spýtala sa ma nahnevane.
"No... pravdu?"
Naštvane sa na mňa pozrela a potom mi strelila facku, pozbierala si svoje veci a aj s mojím paplónom sa vybrala na chodbu.
"Nebolelo!" zakričal som za ňou tesne predtým, ako trieskla dverami.
"Všetky reagujú rovnako a prehnane..." hudnral som cestou do kuchyne.


Otvoril som chladničku a zistil som, že okrem pár fliaš vody, whisky a piva, tam je len jendo vajce.
"Takže na raňajky bude omeleta..."
S povzdychom som ho vybral a začal si robiť omeletu. Medzi tým som si ešte poznačil na papier (veľkosti meter krát meter), že musím nakúpiť a pripevnil som si ho všetkými možnými magnetkami na chladničku. Omeletu sa mi podarilo dokončiť bez toho, aby niečo zhorelo a preto som pri jedení cítil istý druh uspokojenia. Dojedol som a so sľubom, že to večer umyjem, som tanier hodil do umývadla.
Bol čas uskutočniť jeden môj malý rituál. Šiel som do svojej izby a tam som nedočkavo odtiahol jedno z kresiel. Práve toto kreslo zakrývalo kopu čiarok, vyrytých do steny. Muselo ich tam byť viac ako 100. So spokojným úsmevom na tvíri som vyril ďalšiu čiakru. Niekto si značí, koľko kíl schudol, niekto koľko pribral, niekto si značí, čo má nakúpiť a na čo nemá zabudnúť a ja si značím, koľko žien a dievčat, áno, sú medzi nimi aj dievčatá, som pretiahol.
Ešte stále so spokojným úsmevom som skončil a rozhodol sa, že si dám sprchu. Nutne som ju potreboval. Vkĺzol som do kúpelne, zhodil zo seba trenky a vošiel do sprchy. Nechal som na seba liať horúcu vodu a keď som z tamať vyšiel, zistil som, že som tam bol zavretý vyše hodiny. Nechcelo sa mi z nej ešte vyliezť a preto som si ešte poriadne umyl vlasy. Potom som už vyliezť musel, nechcel som platiť milión len za vodu. Omotal som si okolo pása uterák a druhým uterákom som si trochu usušil vlasy. Pozrel som sa do zrkadla, čierne vlasy mi odstávali všetkými možnámi smermi a tiež mi začalo rásť mierne strnisko. Nechal som to tak, nechcelo sa mi teraz holiť. Ešte chvíľu som sa pozeral do zrkadla, už som sa chcel otočiť, keď som si v zrkadle všimol postavu, ktorá by mala stáť za mnou. Bola to žena, ešte mladá a mala dlhé hnedé vlasy.
"WTF?" povedal som a rýchlo sa otočil.
Na moje prekvapenie za mnou nikto nestál.
Asi mi už hrabe...
Ian Watkins
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 veroniqua92 veroniqua92 | 14. dubna 2011 v 16:55 | Reagovat

zaujimave :D som zvedava ako to bude pokracovat 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama