chcem byť slobodná ako nespútaný vietor...

Jared Leto, I hate You! 10

18. března 2011 v 20:27 | Billie Martnes |  Jared Leto
Char:

Bože môj! Bože!Bože! Bože! BOŽE! On... on... on vážne robí, to, čo robí? A tvári sa, akoby nič! To je ale... idiot! O môj bože! Ale musím sa priznať, to, čo robil, robil fakt dobre. Cítila som, že s azačínam roztápať. Akoby som bola čokoladá, ktorú strčili do rúry nahriatej na 200 stupňov. A presne tak som sa cítila. Bolo mi strašne teplo, ale rozhodne to nebolo tým, že by sa teplota v miestnosti zmenila, to ani omylom. Za všetky moje zmiešané pociti mohol ten najväčší idiot pod slnkom. A tváril sa, akoby nič nerobil.


Jeho hladká dlaň prechádzala po mojom sthen, hore a vracala sa späť dole, no začal si dovoľovať oveľa viac. Končekmi prstov mi vošiel pod sukňu. Že som si ju, ja blbá, brala. Vyhrnul mi ju a zrazu, náhle a hlavne nečakane, odelil mi od seba stehná. Zalapala som po dychu a dokorán otvorila ústa, k tomu som pridala debilný vystrašený výraz a pozrela s ana neho. Nikto si nič nevšimol a on sa aj naďalej tváril, že sa nič nedeje. A vtedy zašiel až priveľmi ďaleko. Končekmi prstov mi vošiel do nohavičiek a to som už nevydržala. Nenávidel asom ho a nenávidela som seba za pocity, ktoré som pociťovala, ke´d robil všetko to, čo robil. (Netreba rozmazávať, čo robil, však? ;D) Prudko som vstala zo stola.
"Už nemám chuť, bolí ma hlava, idem preč, majte sa," zamrmlala som rýchlo a čo najpomalšie sa dalo, som ušla.
Vybehla som pred reštauráciu a čakala, kým mi príde nejaký taxík. Na to, že bolo leto, bolo až neuveriteľne chladno. Nemala som nič. Žiadny sveter ani kabátik, ktorý by ma aspoň trochu zahrial. A navyše taxík neprichádzal. Nemala som nervy čakať a preto som sa rozhodla, že pôjdem autobusom. Neďaleko od paneláka stála zastávka a odtiaľto to bolo len pár minút cesty. Vabrala som sa smerom na najbližšiu zastváku a dúfala, že ma nikto neprepadne. Bola už noc, tma ako v rohu a strašná kosa. Ani by som sa nedivila, keby sa tu na mňa ešte náhodou niekto vrhol.
Poznáte to? Keď kráčate tmavou ulicou a vám sa v mysli vynárajú všetky najtemnejšie scenáre, aké môžu vziknúť. Od reálnych, ktoré vám vážne môžu hroziť, až po tie, ktoré sú úplne absurdné. V mysli vám prebieha milión obrazov milión spôsobov vašej smrti a zrazu za sebou začujete kroky. Kroky, ktoré isto nie sú len vašou predstavou. Zrazu som si uvedomila, že na zastávku to bolo ďalej, ako som predpokladala, navyše z ulice, po ktorej som kráčala, záhadne zmizli všetci ľudia a ja som sa ocitla napospas tomu, kto za mnou kráčal. Otočila som sa a so zdesením zbadala, že len pár krokov odo mňa stojí vysoká tmavá postava.
"Čo tu robí taká pekná dievča tak sama a tak neskoro?" spýtal sa zachrípnutým hlasom neznými a pristúpil ku mne o pár krokov bližšie.
Rozbehla som sa. Čo iné som predsa mala robiť? Nič. Myslela som si, že som dosť rýchla, ale nebola som. O chvíľu ma totižto dohnal, chytil za ramená, a pritlačil k stene anjbližšej budovy. Stisk jeho rúk vôbec nebol nežný, jeho prsty sa mi zarývali do tela a jeho pevné telo ma tlaičlo k stene tak veľmi a silno, až to bolelo. Zdvihla som hlavu a zbadala muža, nie oveľa staršieho ako som ja, mal čierne vlasy, spod ktorých sa na mňa pozerali až príliš intelogentné oči na to, aby to mohol biť len obyčajný ožran. Toto musel byť inteligentný šialenec. Mal na sebe dokonca oblečené aj sako a čierne nohavice. Usmiaval sa na mňa, akoby sme boli starí známi a nič sa nedialo. Zhlboka som sa nadýchla a začala kričať o pomoc. Jeho tvár okamžite potemnela, očami mu prebleskol záblesk hnevu a skôr, než som si niečo stihla uvedomiť, strelil mi facku. Zhrozene som odvrátila tvár apokúšala sa nevšímať si pálčivú bolesť a slzy, ktoré s ami drali do očí.
"Buď ticho!" zasyčal na mňa.
Začal ma surovo ťahať k jednej z tmavých uličiek. Kričala so z plného hrdla a snažila s amu vykrútiť, ale jeho ruky boli prisilné. Strelil mi ďalšiu, oveľa silnejšiu facku a keď som sa pokúsila vyslobodiť aj z jeho zovretia, podarilo sa mu natrhnúť mi sukňu, ktorú mi začať vyzliekať. Slzy som už neskrývala, zmáčali mi celú tvár, takmer som nevidela, líce ma strašne bolelo, ale pud sebazáchovy bol silnejší než čokoľvek, čo som práve cítila.
A vtedy som začula ďalšie kroky. Najprv som si myslela, že je to nejaký jeho kamarát a prišiel mu pomôcť, keď neznámeho zrazu niekto zozadu ovalil po hlave. Zvalil sa na zem a ja som zbadala dychčiaceho Jareda.
"Ja... ja... šiel som za tebou a začul som eskôr krik a tak som sa rozbehol a..." začal, ale ja som ho ani nepočúvala.
Pocit úľavy, ktorý sa rozlial mojím telom bol taký silný, že som sa celá roztriasla, slzy mi začali tiecť ešte viac, ale tentoraz to boli slzy šťastia, zložila som sa na zem na kolená a plakala. Jared ku mne pristúpil a kľakol si oproti mne. Bolo na ňom vidieť, ako je vykoľajený mojimi slzami, rovnako ako všetci muži. Nedovolila som mu nič povedať, vrhla som s amu okolo krku a nechala ho, nech si ma nežne privinie k telu. Bolo to úžasné. Cítiť jeho pevné telo natistnuté k môjmu, jeho teplo, ktoré s apomaly presúvalo do môjho skrehnutého tela, jeho silné paže, ktoré ma objímali a jeho tíšivý chrapľavý hlas, ktorý šepkal, že všetko he v poriadku.


Okej, minule mi nikto neodpovedal, takže sa pýtam znovu: čo bude, keď dopíšem Jared Leto, I hate You! ? :(
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vany Vany | Web | 18. března 2011 v 20:35 | Reagovat

Uf... to sa ti podarilo a ten koniec ♥♥♥♥♥♥♥♥

2 mischell mischell | 18. března 2011 v 21:17 | Reagovat

tohle je jedno z nejlepších story co jsem četla..jsem do toho maximálně zažraná :-D krása

3 Darkness Darkness | 18. března 2011 v 22:46 | Reagovat

Áchjo, Jared... Jared... Jared... to mi připomíná jednu věc, co chci napsat.

Co bude, až to dopíšeš? Půjdeme dál a ty vymyslíš něco dalšího, co všichni budou žrát a já kvůli další kapitole budu svírat nůž u krku nějakýho chalana.

4 Billie Martnes Billie Martnes | 19. března 2011 v 10:08 | Reagovat

Mno, to možno, až na to, že ja sa chystám dokončiť Tehotnú a Anjela smrti... takže tak.

5 Hanka Hanka | 25. března 2011 v 17:19 | Reagovat

to je jednoduchý - napíšeš druhou sérii :-P

6 Billie Martnes Billie Martnes | Web | 25. března 2011 v 17:29 | Reagovat

Hehehe, keby to blo tak ľahké. :-D

7 Kiki Kiki | 22. listopadu 2011 v 19:20 | Reagovat

nechces vydavat knihy? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama