chcem byť slobodná ako nespútaný vietor...

Magori! 5

1. března 2011 v 11:27 | Billie Martnes |  Magori!
5. Ísť do Afriky (A naháňať sa s levom)
"Takže... do Afriky... rozumiem správne?" spýtal sa Shannon nechápavo.
"Presne tak," povedal som a pripadal si, akoby som to vysvetľoval malému decku.
Čo je na tom také nezrozumiteľné? Chcem sa ísť pozrieť do Afriky. Do nejakého safari alebo čoho, chcem vidieť voľne žijúce zvieratá africkej divočiny.
"Ale veď prečo nie?" pridala sa na moju stranu Romina.
Boli sme dvaja proti jednému, takže Shannon len rezignovane zvesil plecia a vzdychol si, akoby sme ho mali ísť mučiť.
"Ďakujem, zlatko," zamumlal som a nežne pobozkal Rominu.
_


Africké savany... Krása... Toľko zelene, čerstvého vzduchu, krajiny zaliatej slnkom a toľko tepla a zvieratá, ktoré si tu len tak voľne pohybujú a nažívajú spolu v mieri - panebože to je kamenný múr???
"Čo, čo, čo tam robí ten múr?" zakoktal som zmätene.
Náš sprievodca sa len zasmial a aj naďalej pokojne šoféroval jeep.
"Jared, toto je rezervácia. Zvieratá tu žijú viac menej voľne, ale po pár kilometroch je tu múr, ktorý to tu všetko ohraničuje."
"Ale ja som chcel vidieť voľnú prírodu," povedal som sklamane.
"Ale veď toto je v podstate voľná príroda... Teoreticky," zasmial sa John, náš sprievodca.
Frustrovane som vzdychol, keď som zrazu zbadal levy, ako lenivo ležia a ohrievajú sa na slnku.
"Stojte!" skríkol som a jeep okamžite s trhnutím zastal.
"Čo sa deje?" spýtal sa zmetený Shannon, ale ja som mu už nevenoval žiadnu pozornosť.
Levy! Skutočné levy! Ja som vždy chcel vidieť nejakého leva! Vyskočil som z jeepu a pomaly sa začal približovať k jednému z nich.
"Jared! Čo to robíš? Okamžite sa vráť! Je to nebezpečné!" kričal na mňa John, ale ja som ho nepočúval a aj naďalej sa približoval k levovi.
Bol som od neho len nejaké tri metre, keď zdvihol hlavu a zaregistroval ma. Hľadel na mňa a snažil sa pochopiť, čo chcem urobiť. Teda, aspoň som si myslel, že myslí práve na toto. Ani mi nenapadlo, že by myslel aj na niečo iné. Vtedy roztvoril obrovskú papuľu a z nej sa vydral ohlušujúci rev. Lev sa pomaly a lenivo zdvihol, akoby vedel, že budem pre neho ľahká korisť.
"A do riti!" skríkol som a rozbehol sa smerom k jeepu.
Za sebou som počul, ako sa lev rozbehol. Už mi zostávalo len pár metrov k bezpečiu, ale mal som pocit, že lev je rýchlejší a chytí ma.
"Áááá! Dobrá mačička! Dobrá mačička! Dobrá mačička nechá uja Jareda odísť bez toho, aby ho uhryzla do zadku! Však si dobrá mačička?" kričal som na plné hrdlo a konečne dobehol k jeepu.
Chcel som otvoriť dvere, ale nešli! Začal som trhať kľučkou a zistil som, že sú zamknuté! Začal som búchať na dvere a zúfalo kričať o pomoc. Zdesene som sa otočil, aby som videl, kde je len. Bol len dva metre odo mňa a kýval chvostom, akoby sa mi chcel vysmiať.
"Tak fajn, Dede, stačilo, už si si užil dosť zábavy a teraz daj ujovi Jaredovi pokoj," povedal John, ktorý vyšiel spoza jeepu.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, kto je Dede. Ten lev! Preboha, on má meno?! Lev, teda Dede, nespokojne zamrnčal ako malé mača a akoby zúfalým pohľadom sa pozrel na Johna, potom na mňa a potom znovu na Johna.
"Nie!" povedal John rozhodne a Dede sa nespokojne zvalil na zem, aby dal najavo svoj nesúhlas.
Až vtedy som si všimol, že má na krku obojok. Počkať! Obojok??? Panebože...
"Je to môj malý miláčik," povedal John, keď si všimol, ako vyjavene čučím na ten obojok.
Malý? Miláčik? Malý? Robí si zo mňa srandu? Veď je takmer rovnako veľký ako ja! Otočil som sa a rýchlo utekal k dverám vodiča. Sadol som si, pripútal sa a skríkol na Johna: "Nasadaj!"
Okamžite ma poslúchol a my sme vyrazili. Shanny, ktorý sedel vedľa mňa na sedadle spolujazdca, sa už neovládol a začal sa nekontrolovateľne smiať.
"Mňau!" vydal zo seba pridusene, pretože sa ešte stále smial ako šialenec.
Nestihol som mu na to nič odpovedať, pretože to s nami v jeepe zrazu heglo a a ja som niečo zrazil! Vystrašene som vystúpil z auta a pristúpil k tomu, čo som zrazil. Musel som si to lepšie prezrieť a zistil som, že je to cicavec, má to bielo - čierne pruhy, stavbu tela podobnú koňovi... panebože! Veď je to zebra!
"Ja som zrazil zebru!" skríkol som priškrtene.
V tej chvíli už z jeepu vyliezal John, Shanny a Romina, ktorá ma okamžite objala okolo pasu a snažila sa ma upokojiť. John pristúpil bližšie k tej zebre.
"Neboj sa, nezrazil si ju ty," povedal po chvíľke podrobného skúmania zebry.
"Ja nie?"
"Nie, keď si ju zrazil, už bola mŕtva, vidíš? To sú stopy po uhryznutiach. Najskôr ju napadli leopardy, a keď zbadali jeep, utiekli od nej," povedal a zrazu si všimol niečo, čo mala pripnuté ku krku.
"Chudera Anna," zavzlykal zrazu.
"Chudera kto?" spýtal som sa zmätene.
"Tak sa volala," povedal smutne.
Nestihol som nič urobiť, pretože mi do nosa udrel ostrý železný pach a ja som si poriadne prezrel ranu na jej boku.
"To je krv?" spýtal som sa zdesene a stratil vedomie.
6. Vidieť Paríž (A zničiť Eiffelovu vežu.)
"To je nádhera! Keď si predstavím, že by som tu mala žiť a každý deň by som si ju mohla obzerať..." vzdychla Romina zasnene a aj naďalej sa dívala na Eiffelovu vežu.
"Áno, je naozaj krásna," povedal Shanny.
Ja som sa na ňu len díval a nič nehovoril. Už tretíkrát som okolo nej obchádzal a stále som sa zastavil na jednom mieste. Stále som nechápal, prečo tam tá šrúba tak divne trčí. Konečne som sa rozhodol a pomaličky ju vytiahol. Keď bola konečne vonku, začul som podivné vŕzganie. A potom sa veža naklonila na pravú stranu. Zdesene som od nej ustúpil a pozeral sa na to, ako sa Eiffelova veža pomaly začína rúcať...
S výkrikom som sa prebudil a zistil, že to všetko bol len sen. Obyčajný sen. Vydýchol som si a pozrel sa, koľko je hodín. Bolo presne pol dvanástej. Do izby vtrhol Shanny a hneď za ním cupitala Romina.
"Tak, čo chceš dnes robiť, spáč?" spýtal sa ma Shannon so smiechom.
"Mohli by sme sa ísť pozrieť na Eiffelovu vežu," povedala nadšene Romina.
"Nie! Na Eiffelovku radšej nie!" skríkol som zdesene.

7. Vyhrať milión
Poskakoval som po ulici a nevšímal si pohľady, ktoré vraveli za všetko. Musel som vyzerať ako blázon. Ale mne to bolo v tejto chvíli jedno. Vyhral som milión! Vyhral som milión! Včera ráno som si vsadil a večer, keď som sa díval, aké čísla vylosujú, zistil som, že vylosovali práve tie moje!
3, 28, 42, 35, 67
Také krásne čísla a ja som vďaka nim vyhral!
"Vyhral som!" skríkol som a radostne zdvihol ruku s lístkom.
Vtedy ale začal fúkať vietor a... a mne lístok s číslami vyletel z ruky!
"O nie! Nie! Nie! Nie! Nie!" skríkol som a utekal za ním.
Bežal som ako blázon a nevnímal, kadiaľ bežím. Len nezreteľne som počul trúbenie áut a zrazu ma jedno skoro zrazilo.
"Prepáčte! Prepáčte!" skríkol som a znovu začal utekať za tým hnusným víťazným papierom.
Takmer som ho dobehol, keď zrazu zafúkal ešte silnejší vietor a on vzlietol a... a padal priamo do rieky!
"Ó! Tak na to ani nepomysli!" skríkol som naštvane a hodil sa za lístkom. Lístok dopadol na malú rybársku loď a ja veľa nej. Čiže do vody. Loď sa pohla skôr, ako som sa jej stihol chytiť, a preto som za ňou musel začať plávať.
"Počkajte! Stojte!" kričal som a plával, keď sa mi zrazu spolu s vodou dostal do úst aj list stromu.
"Och! Fuj!" povedal som, vypľul list a vtedy si ma konečne rybár všimol.
Zastavil a ja som na neho vyliezol.
"Ďakujem, že ste zastavili," zvolal som a snažil sa chytiť dych.
Vzal som si lístok a poprosil rybára, či by ma nezaviezol späť do prístavu. Síce neochotne, ale nakoniec súhlasil. Celý mokrý som vyliezol von z člna a poďakoval sa mu. Bolo mi jedno, že som mokrý, že mi z oblečenia kvapká voda, vlasy sa mi lepia na tvár a vyzerám ako totálny idiot, vykročil som smerom k búdke, v ktorej som si včera podal.
Cestou som prešil okolo polorozpadnutého detského domova. Na chvíľu som sa zastavil a uvedomil si jednu vec. Musím urobiť niečo správne.

_

Stál som na balkóne a díval sa na čierne mesto, posiate miliónmi blikajúcich svetielok. Takmer nečujne som si vzdychol. L. A. je tak krásne mesto. Hlavne v noci.
"Som na teba pyšný," ozval sa za mnou Shannyho hlas. "Urobil si správnu vec."
Netušil som, ako dlho tu stojí a pozoruje ma, ale vlastne mi to bolo jedno.
"Myslíš?" spýtal som sa takmer nečujne.
"Áno," povedal a pristúpil ku mne, oprel sa o zábradlie a spolu so mnou pozoroval mesto.
"Bol si dokonca aj v televízii," zamumlal s chichotom.
Áno, bol som.
"Vedľa mňa tu práve teraz stojí Jared Joseph Leto, muž, ktorý práve vyhral milión dolárov. A práve sa to všetko rozhodol darovať detskému sirotincu Svätej Márie," povedala s miernym úsmevom na perách dobrosrdečná moderátorka.
"Čo nám k tomu poviete, pán Leto?" spýtala sa ma a pri perách mi pridržala mikrofón.
S úsmevom som si ho od nej vzal a prehovoril.
"Viete, pred pár mesiacmi som zistil, že mám rakovinu. Nádor na mozgu... Ale rozhodol som sa nesmútiť! Neľutovať sa! A tak som sa spolu s mojím milovaným bratom Shannonom vybral na cestu, na ktorej som si chcel splniť svoje priania. Síce nie všetko vyšlo tak, ako som chcel, ale to nevadí. Videl som Čínu, Afriku, Anglicko a Londýn, Paríž a Francúzsko... Videl som a zažil veľa a navyše som stretol ženu môjho života, ženu, ktorú milujem a budem milovať aj po smrti. Aj napriek tomu, že sa moja smrť blíži, že mi zostáva už len pár mesiacov, tešil som sa zo zážitkov, ktoré by som bez rakoviny nezažil. A keď som dnes poobede kráčal okolo polorozpadnutého sirotinca Svätej Márie a zistil, že tam žijú malé deti v úplne neprijateľných podmienkach, pretože nemajú peniaze, rozhodol som sa. Zažil som už veľa radosti a z tohto sveta chcem odísť s dobrým pocitom. Tieto deti si zaslúžia poriadny domov," dokončil som svoj prejav a podal jej mikrofón.
"A to bol pán Leto, muž s obrovským srdcom," povedala dojatá moderátorka.
Odišiel som od nej a pristúpil k malým deťom, ktoré stáli pred dverami sirotinca. Čupol som si k nim a oni sa mi okamžite hodili okolo krku.
"Ďakujeme, skríkli nadšene a s plačom ma všetky začali objímať.
Usmial som sa. Bol som rád, že som to spravil. Vtedy k nám na balkón pristúpila Romina s vyzváňajúcim telefónom v ruke. Podala mi ho a ja som ho zdvihol.
"Prosím?"
"Dobrý večer, neruším vás? Hovorím s Jaredom Letom?" spýtal sa mne povedomý hlas v telefóne.
"Áno, som to ja, kto ste?"
"Som doktor Carter, ten, ktorý vás mal na starosti, keď ste boli v nemocnici. Pamätáte si ma?"
"Samozrejme, že si pamätám. Čo si želáte?"
"Máme pre vás nádej."
"Nádej na čo?"
"Nádej na život."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Amaranthes Amaranthes | Web | 13. března 2011 v 17:04 | Reagovat

Nejdřív ta věž, to jsem se málem počůrala smíchy..i když to byl nakonec sen :D A nakonec..má naději ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama