chcem byť slobodná ako nespútaný vietor...

Magori! 6 + epilóg

5. března 2011 v 8:45 | Billie Martnes |  Magori!
"Čože? Čo... čo... čo máte?" koktal som do telefónu.
"Máme pre vás nádej na život," povedal milo doktor Carter.
"Nádej na život?" vydýchol som vzrušene.
To nemôže byť možné!
"Áno, mohli by ste, prosím vás, okamžite prísť za mnou do nemocnice?" spýtal sa naliehavo.
"Áno! Áno! Samozrejme," vykoktal som a zložil. Shanny a Romina sa na mňa dívali, akoby som spadol z Marsu.
"Mám... mám nádej na život," zašepkal som priškrteným hlasom.
Romina sa mi so slzami v očiach hodila okolo krku a po chvíli nás aj Shanny objal. Chvíľu sme tam len tak stáli v skupinovom objatí, a potom nás Shanny pustil a Romina mňa. Nemo sme na seba pozerali a bez slov sa obliekli, aby sme zašli za doktorom Carterom.


Celou cestou sme boli ticho, ani rádio nehralo, ale mne to takto vyhovovalo. O pár minút sme stáli pred nemocnicou a ja som si ani neuvedomil, ako a kadiaľ sme šli. Vystúpili sme a tmavou ulicou sa blížili ku vchodovým dverám. Prešli sme vstupnou halou a zamierili k recepcii.
"Prosím vás, kde môžem nájsť doktora Cartera?" spýtal som sa zdvorilo sestričky, čo sedela za pultom.
"Ste pán Leto?"
"Áno, to som ja," povedal som zmätene.
" Pán doktor vás čaká na izbe tristodvadsaťosem. Je to na treťom poschodí," povedala a milo sa na nás usmiala.
Vykročili sme smerom k výťahom a o malú chvíľku sme stáli pred izbou tristodvadsaťosem, v ktorej nás údajne mal čakať doktor Carter. Zaklopal som a malú chvíľu už bolo počuť kroky a dvere sa otvorili. Stál v nich doktor a vyzeral presne tak, ako som si ho spred tých mesiacov pamätal. Nemohol mať viac ako štyridsať, blonďavé vlasy, na ktorých bolo vidno, že sa o ne stará, modré šibalsky detské oči a mierne strnisko. A, samozrejme, nechýbal úsmev na perách.
"Tak ste prišli. Dobrý večer, pán Leto," pozdravil ma a ešte vo dverách mi podal ruku, ktorú som vďačne prijal. Rovnako sa zvítal so Shannym a červenajúcu sa Rominu jemne objal.
"Takže..." začal som a neukončil, aby doktor mohol pokračovať.
Pochopil.
"Takže, ako som vám už vravel v telefóne, máme pre vás nádej."
"Nádej na život..." vydýchol som a stále tomu nemohol uveriť.
"Ako je to možné? Čo s ním budete robiť?" spýtal sa Shanny a ledva potláčal nervozitu.
"Je tu možnosť operácie a potom chemoterapie. Ale bude to veľmi riskantné a nie je isté, že pacient," ukázal na mňa, "prežije.
Nasledovali reči o tom, čo sa bude diať, ale ja som sa nedokázal sústrediť. V mysli sa mi mihali obrazy všetkých možných scenárov. Od tých najhorších po tie najlepšie. Zrazu nastalo ticho a ja som si uvedomil, že mi doktor položil dôležitú otázku, na ktorú som mal odpovedať.
Beriete to?
Pozrel som sa na Shanna a potom na Rominu. Usmievala sa, ale v očiach mala slzy. Jedna jej stiekla po líci. Pristúpil som k nej a prstom ju zotrel.
"Beriem."
_
Nemohol som zaspať. Posadil som sa na posteli a pokúšal sa zahnať otravné myšlienky na budúcnosť.
"Jared? Čo sa deje?" spýtala sa rozospato Romina.
"Zlatko, spi, sú tri hodiny ráno," povedala, tiež si sadla a zívla.
"Nemôžem spať," zamumlal som.
"Kvôli čomu? Zdôver sa mi, vieš, že mi môžeš dôverovať, láska," zašepkala, pritisla sa zboku na moje telo, objala ma okolo pásu a oprela so hlavu o moje rameno.
"Bojím sa."
"Čoho?"
"Smrti." Zhlboka som sa nadýchol a pokračoval. "Bojím sa smrti. Bojím sa zajtrajška. Bojím sa budúcnosti. Bojím sa toho, že ty a Shannon budete kvôli mne trpieť. Bojím sa toho, čo príde. Bojím sa toho, že som taký sebec, pretože nedokážem ani pomyslieť na to, že ak by som zomrel, zabudla by si na mňa a našla si iného."
Zrazu ma pustila a ja som si myslel, že sa nahnevala, ale ona si namiesto toho kľakla na posteli oproti mne, vzala moju tvár do dlaní a zašepkala:
"Nech sa stane čokoľvek, vždy ťa budem milovať a vždy budem pri tebe."
Epilóg:
Zobudil som sa na otravný zvuk budíka. Načiahol som sa za ním, ale namiesto toho, aby som sa dotkol tvrdého stola, pod prstami som ucítil niečo mäkké. Otvoril som oči, aby som sa pozrel, čo to je.
"Miláčik, prečo ešte nespíš, do školy by si mala stávať až o hodinu," zašepkal som.
Budík sa vypol sám a ja som sa díval do tváre malého hnedovlasého dievčatka s obrovskými modrými očami.
"Som taká nervózna, že už nedokážem spať," zašepkala jemným hláskom.
"A čo teda chceš robiť?"
"Urobíš mi wafle?" spýtala sa a v očiach jej zaiskrilo.
"Ak si to bude moja malá prváčka želať," povedal som a vstal z postele.
Vzal som ju do náručia a so smiechom sme sa vydali dolu schodmi do kuchyne.
"Dnes je tvoj prvý deň v škole, vieš o tom, že si už dosť veľká, takže si začni dávať pozor na chlapcov a nikdy never blonďavým barbie dievčatám, mohlo by sa ti to vypomstiť," povedal som jej naoko otcovsky, zatiaľ čo som jej robil raňajky.
"Ale, ocí!"
"Ale ja nesrandujem! Dávaj si pozor na chlapcov."
"Ale mamka si nedala, veď ste manželia," povedala a usmiala sa na mňa. Vedela, že len srandujem.
"Ale mamka je iná."
"A aká som, ak som iná?" zasmiala sa za mnou Romina.
"Ako dlho stojíš v tých dverách?"
"Nie dlho, počula som len tú časť o chlapcoch," povedala zasmiala sa, objala ma okolo krku a nežne pobozkala na pery
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Amaranthes Amaranthes | Web | 13. března 2011 v 17:08 | Reagovat

Jůů...krásnej happy end..a Jared má dceru ;-)

2 Billie Martnes Billie Martnes | E-mail | Web | 13. března 2011 v 19:15 | Reagovat

:-) Musela som sľúbiť, že nezomrie. :-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama