chcem byť slobodná ako nespútaný vietor...

Anjel smrti 3

13. dubna 2011 v 14:21 | Billie Martnes |  Anjel smrti
...díval sa na mňa úplne tmavými očami. Videla som v nich krvilačnosť, nenásytnosť a hlad... Na tvári mal znovu ten výraz divokého zvieraťa. Pomaly sa ku mne približoval a na tvári mal ironický úsmev.
"Páčia sa ti moje sny?" spýtal sa ma.
"Takéto sny sa mi majú páčiť?" odpovedala som mu otázkou a ironicky sa zasmiala, ale neznelo to tak, ako som chcela. Strach mi zväzoval hrdlo a preto môj výsmech znel skôr ako škrek uväzneného zvieraťa.
"Musia sa ti páčiť... pretože o pár dní sa stanú skutočnosťou..." povedal mi a tentoraz sa zasmial on. Jeho smiech znel triumfálne.
Dívala som sa mu do chladných očí a snažila sa tam nájsť aspoň kúsok citu, ktorý by sa podobal na nejaký ľudský cit. Nenašla som nič. V tej chvíli sa pripravil na skok a zaútočil...


S výkrikom som sa zobudila.
"Som živá? Som živá?" hystericky som kričala a postavila sa na posteli. Pozrela som s ana stenu a pred sebou uvidela veľký plagát Iana Watkinsa.
"Ak som umrela, som v nebi..." povedala som zasnene a potom som si uvedomila, že je to len plagát.
Začala som pozerať okolo seba, ale videla som len svoju izbu. Žiadna krv. Pozrela som sa na svoje končatiny a uistila sa, že mi nič nie je. Aj keď nerada, vstala som z postele a šla do kúpeľne. Na krku som nemala nič. Žiadne uhryznutie, škrabanec, nič. Vydýchla som si. Šla som si znovu ľahnúť, pretože boli asi len dve hodiny v noci, ale aj tak som už nespala veľmi dobre...

_

Papier, kniha, papier, papier, servítka, pravítko, dnešná desiata, papier, papier... PERO! Konečne som nejaké našla... Dalo mi nesmiernu námahu nájsť niečo vo svojej skrinke kedykoľvek som to potrebovala. Nikdy som nenašla to, čo som potrebovala a to, čo som nepotrebovala som nenašla ani o týždeň... Presne ako v tejto chvíli...
"Ahoj," ozvalo sa pri mojej skrinke. Christian. Presne toho som tu chcela (ironicky povedané).
"Ahoj," povedala som a zavrela školskú skrinku.
"No... ja..." zakoktal a pozrel sa na mňa úplne nevinným pohľadom, takým nevinným, až sa mi takmer podlomili kolená. "Ja... chcel by som ťa bližšie spoznať a tak ma napadlo, či by nechcela prísť ku mne na večeru. Počkaj! Skôr, ako si mne začneš myslieť, že som nejaký perverzák, tak ti chcem povedať, že sa nemáš čoho báť, len večera."
"Ja... ee..." ten jeho pohľad ma úplne odzbrojil. "No... prečo nie? Dobre."
"Super," povedal a usmial sa na mňa. " Ideme na hodinu?"
"Jasné."
Ako prvú hodinu som mala laboratórne práce a učiteľ ho posadil ku mne. Sadli sme si na svoje miesta a ja som sa začala pripravovať na hodinu. Dúfala som, že sa Christian so mnou nebude chcieť rozprávať. Moje modlitby, samozrejme, neboli vypočuté a on sa otočil ku mne. Práve otváral ústa, aby niečo povedal, keď v tej chvíli zazvonilo a učiteľ vošiel do triedy.
"Tak decká, dnes mám pre vár prekvapenie. Budeme pitvať žaby," povedal učiteľ možno až príliš nadšeným hlasom.
Po celej triede sa zrazu ozvali nesúhlasné mrmlanie, ale učiteľ si nič nevšímal. Povedal nám, aby sme utvorili dvojice podľa lavíc a každej skupine dal na lavicu potrebné náradie a tácku s mŕtvou žabou.
"Fuj," zašepkala som a Chriastian sa zasmial.
Mala som šťastie, pretože Christian urobil všetko aj za mňa a dokonca správne. Odmietal som rezať žabu, ale nakoniec ma učiteľ prinútil.
"Tak fajn..." Hlboký nádych, hlboký výdych.
Práve som chcela zarezať do žaby, keď Christian povedal: "Počkaj, pomôžem ti."
Na nešťastie pre neho, som namiesto do žaby, zarezala do jeho dlane.
" O môj bože!" takmer som vykríkla.
Zdesene som sa na neho pozerala, ale on bol úplne pokojný. Rýchlo z vrecka vybral nejakú vreckovku a priložil si ju k dlani a otočil sa mi chrbtom.
"Christian, otoč sa ku mne."
"Nie!" povedal trochu nahnevaným hlasom.
"Pozri sa na mňa! No ták! Musím sa pozrieť, či je to vážne!"
Po chvíli sa konečne otočil a ja som chytila jeho ruku do tých svojích. Zobrala som mu vreckovku, ale tá bola úplne čistá, čo ma prekvapilo. Otočila som mu dlaň tak, aby som sa mohla pozrieť na ranu, ktorú som mu spôsobila, ale žiadna tam nebola.
"Čo...?" pokúsila som sa zo seba dostať súvislú vetu, ale nedarilo sa mi to.
Ešte raz som sa mu pozrela na ruku, ale nič tam nebolo.
"Ale veď... videla som, ako ťa ten skalpel porezal," povedala som priškrteným hlasom. Mal by tam mať ranu cez celú dlaň, ale on tam nemá nič... To nemôže byť možné... Veď som videla, ako sa ten nôž dotkol jeho ruky...
"Ale veď... ja som ťa porezala..."
"Nie, neporezala," povedal a pozrel sa mi do očí.
"Porezala!" povedala som rozhodne.
"Nie, neporezala," povedal Christian úplne pokojným hlasom.
Skôr, ako som mohla čokoľvek namietnuť, zazvonilo.
"Takže... uvidíme sa zajtra?" spýtal sa ma.
"Áno..." povedala som trochu omráčeným hlasom.
"Super, prídem po teba," povedal a usmial sa.
"Počkaj, veď nevieš..." chcela som povedať, ale on už vybehol z triedy. "Nevieš, kde bývam..."
O chvíľu som už v triede ostala len ja. Pomaly som si zbierala svoje veci, keď som sa pozeral na dlážku. Bola tam malá kvapka krvi. Musela to byť jeho krv, pretože bola pod jeho stoličkou a určite bola ešte čerstvá.
Vedela som, že som ho porezala. Ale... na ruke predsa nemal nič, tak ako je možné, že... Nie, to nie je možné... to nemôže byť pravda... Je to len výmysel.
Ale niečo v mojej mysli, taký malý tenký hlások, ktorý vie vždy pravdu, ten hlások mi vravel, že to čo si myslím, je asi pravda. Strašidelná pravda.
Christian je iný, ako sa na prvý pohľad zdá...
... nie je človek...
... pretože je upír...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marťa Marťa | Web | 13. dubna 2011 v 14:42 | Reagovat

krásný...krásný...krásný jednoduše krásný...

2 Billie Martnes Billie Martnes | Web | 13. dubna 2011 v 19:46 | Reagovat

Jééj, ďakujem, len som zvedavá, ako sa ti to bude páčiť po pár kapitolách. :-D

3 theechelon theechelon | Web | 17. května 2011 v 10:32 | Reagovat

Tak rozmýšľam, že musí byť krásny!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama