chcem byť slobodná ako nespútaný vietor...

Anjel smrti 16

24. května 2011 v 20:51 | Billie Martnes |  Anjel smrti
Pomaly sa prebúdzala.
Niečo jej vravelo, nech sa tak rýchlo neprezradí. A preto ostala ležať bez pohnutia a po chvíli zistila, že nepotrebuje k prežitiu kyslík. Nepotrebovala dýchať. Vdýchla do pľúc minimum kyslíka, no aj tak zacítila niečo, čo ju prinútilo prudko sa posadiť a rozhliadnuť sa okolo seba.
Ako prvého zbadala chlapca, len o dva roky mladšieho od nej, ako sa vystrašene chúli v rohu tmavej miestnosti. Zhlboka sa nadýchla a hrdlo jej začalo planúť neznesiteľným ohňom. Potichu zasyčala. Mala pocit, akoby jej hrdlo a žily boli vyprahnuté a jediné, čo ju mohlo zachrániť od tejto bolesti, mal ten chlapec. Behom sekundy kľačala pri chlapcovi a brala jeho tvár do rúk. Zvrátila mu hlavu dozadu a odhalila tak jeho biele hrdlo. Z pier mu vyšiel tichý vzlyk a vo vzduchu ucítila slanú vôňu jeho sĺz.
Bál sa.
Bál sa jej.


A vo chvíli, keď si to uvedomila, pustila ho a zdesene sa premiestila do druhého rohu miestnosti. Sledovala, ako si uvedomil, že už pri ňom nestojí a vystrašene sa na ňu pozrel. Srdce mu bilo divoko a vôňa jeho krvi bola neodolateľná. Zaťala som päste do podlahy a snažila sa ovládnuť túžbu priskočiť k nemu a zahryznúť sa mu do hrdla... piť jeho krv... zažiť neuveriteľnú extázu... Cítila, ako jej vyrástli tesáky a prerezali dolnú peru. V ústach ucítila vlastnú krv.
Odvrátila hlavu od chlapca a zavrela oči. V tej chvíli vedľa seba ucítila známu vôňu, ktorá sa záhadne znásobila. Pôsobila na ňu silnejšie, ako obyčajne.
Christian si kľakol vedľa nej, chytil ju za bradu a prinútil ju, pozrieť sa mu do očí.
"Čo som zač?" skríkla na neho.
Chris na ňu len bez slova hľadel a nevšímal si, ako sa trasie. Spoly túžbou po krvi a spoly hnevom.
"Odpovedz mi!" zakričala na neho, vytrhla sa mu a postavila sa.
Postavil sa tiež a rukami sa oprel o stenu za ňou. Uväznil ju.
"Čo si mi spravil?" spýtala sa, tentoraz šeptom.
"Stala si sa tým, čím som ja," odvetil nakoniec.
Chvíľu na neho šokovane hľadela a potom mimovoľne zavrčala.
"Ty svinský sviniar!" zašepkala chladne.
Tvrdo a uprene sa mu dívala do očí a on jej pohľad opätoval.
"Prečo si sa nenapila?" spýtal sa po chvíli.
"Nemohla som ho zabiť! Je ešte mladý, má život pred sebou!"
"Teba by to nemalo zaujímať! Si lovec a on tvoja korisť!"
"Nie som lovec!"
"Si! A sama to vieš! Cítim tvoje pocity! Myslíš, že to je normálne? Že si ešte stále človekom? Prepáč, ak ťa sklamem, ale stala si sa jednou z nás!"
"Nezabijem ho," vykríkla.
"Musíš! Musíš, ak chceš prežiť!"
"Prežijem aj bez toho!" okríkla ho a chcela ho od seba odstrčiť, ale chytil ju za zápästia a tvrdo prirazil k stene.
"Musíš sa napiť ľudskej krvi, inak neprežiješ!"
"Nebudem piť ľudskú krv!"
"A akú? Zvieraciu?" spýtal sa ironicky.
Áno, presne to jej napadlo.
"Presne tak!"
"Ale zo zvieracej krvi neprežiješ! Za ten dlhý život, čo som prežil, som stretol bláznov, ako si ty. Niektorí z nich boli dokonca mojimi priateľmi. Mysleli si, že prežijú vďaka zvieracej krvi a nebudú musieť vraždiť ľudí.
Zo začiatku si mysleli, že to funguje! Ja sám som si to myslel tiež. Avšak po pár týždňoch začali slabnúť. Umierať mi pred očami. A potom, jedného dňa, keď vyšlo slnko, upálilo ich zaživa. Ani prstene im nepomohli! Zomierali v príšerných bolestiach! Navyše, ty si novorodená, potrebuješ krv, aby sa premena mohla dokončiť. Ak sa nenapiješ, zomrieš!" syčal.
Chvíľu na neho pozerala a potom zašepkala:
"Radšej zomriem, ako by som mala niekoho zabiť!"
Kopla ho a tým sa uvoľnila z jeho zovretia. Prešla okolo chlapca a chcela vyjsť z miestnosti, keď ju Chris tesne pred nimi zastavil.
"Skôr, či neskôr to príde," povedal a nasadil jej na prst prsteň.
Bez slova odišla a zatresla za sebou dvere. Vyšla z neznámeho bytu a zistila, že sa nachádza na okraji mesta takmer pri lese.
Musí sa dostať domov. Toto nemôže byť pravda. Peši vykročila k najbližšej autobusovej zastávke. Bola vzdialená dva kilometre, no nebola unavená. Na zastávku prišla práve vo chvíli, keď chcel vodič zavrieť dvere autobusu. Dobehla ho a nasadla na prázdne miesto blízko dverí pri okne.
V autobuse bolo závratne teplo. Kate sa točila hlava, no nebolo to len dusným vzduchom. Kate cítila vôňu krvi každého cestujúceho. Počula každý úder ich sŕdc. Tesáky jej znovu vyrástli a oči potemneli. Hrdlo a žily mala ako v ohni. Zaryla prsty do sedadla a snažila sa udržať na mieste. Pri najbližšej zastávke vystúpila.
Pomyslela si na dom jej mamy, predstavovala si, ako uteká, cíti vietor vo vlasoch a o chvíľu stojí pri zadných dverách ich domu. Zavrela oči a keď ich otvorila, zistila, že sa díva na dvere s odlupujúcou farbou. Ich dvere.
Usmiala sa nad touto záhadou a otvorila dvere. Chcela vojsť dnu, ale nešlo to. Zmätene sa chcela dostať dnu, ale neviditeľná bariéra jej v tom bránila. V dome bol len Ted. Cítila ho. Jeho vôňu. Bola úžasná, nespútaná, tak sladká...
Zakričala jeho meno. Mala šťastie, že bol v kuchyni a nie v izbe pri počítači so slúchadlami na ušiach. A preto ju počul. Netušil, kto naňho volá, ale započúval sa do ticha domu a keď Kate znovu zakričala, vydal sa smerom k zadným dverám. A keď zbadal Kate, potichu, priškrtene vykríkol.
"Kate!"
"Ted! Pozvi ma dnu!" prosila Kate.
"Čože? Kate, si to ty? Skutočne?" pýtal sa a z očí mu tiekli slzy.
"Ted, pozvi ma dnu!"
"Nemôžem tomu uveriť. Žiješ!"
"Ted! Pozvi ma dnu!" Kate začínala byť nervózna.
Ted sa konečne spamätal a pozval Kate dnu. Kate opatrným pohľadom prebehla pohľadom po zárubni a potom vkročila do domu.
"Kate!" zopakoval Ted znovu jej meno a objal ju.
Kate cítila tlkot jeho srdca, dokázala si predstaviť, aké by to bolo, keby jej tesáky, v ktorých teraz pulzovala bolesť, prešli tenkou kožou na jeho krku a preťali jeho tepnu. Potom by sa tá úžasná tekutina začala liať jej vyschnutým hrdlom a ona by nedokázala prestať piť.
"Nemôžem uveriť, že si živá," opakoval Ted a hladil ju po vlasoch.
Kate strácala sebakontrolu. Nakoniec ho od seba odstrčila, aby sa mu mohla pozrieť do očí.
"Je mi to ľúto, Ted," zašepkala.
Ted sa na ňu zmätene pozrel a ona sa naklonila bližšie k jeho krku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marťa Marťa | Web | 24. května 2011 v 21:48 | Reagovat

néééé....to nééé to nesmí...bože ať to nedělá :-(  :-(

2 theechelon theechelon | 25. května 2011 v 12:04 | Reagovat

Nie, nie, nie, nie!!! PREČO?! ???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama